Po lesnom chodníčku sa húpavým, príjemným tempom pohyboval slimák. Nad lesom prerachotilo hrdzavé práškovacie lietadlo a malá kvapka rosy ležiaca v
polovici dlhého, zeleného, prehnutého stebla lesnej trávy sa pomaly dala do pohybu smerom k jeho špicatému koncu. Tu sa zastavila, zaguľatila, potom sa
pretiahla vo vychádzajúcom slnku a pomaly sa rozhliadala po svojom okolí a uvažovala, kam sa dnes vrhne. Jeden slnečný lúč sa zaiskril na jej guľatom brušku.
Kvapka zatvorila oslnené oči a po sotva počuteľnom „pink", keď sa pretrhlo vlákienko medzi ňou a trávou, sa pustila po sieti chlpatých šmýkľaviek bez toho aby
vedela kam ju privedú. Slimák si začal radostne spievať.
Kvapka fujazdila po chlpatých steblách ako taká malá gulička, až sa zastavila na ďaľšom špicatom konci. Keď otvorila oči, tak radosťou skoro spadla.
Priamo pod ňou sa posunoval po chodníčku malý lesný slimák, ktorý za sebou nechával ligotavú a slizkú stopu. Slimák si prestal spievať, lebo ucítil, že ho niekto
pozoruje, zhrbil sa, zatiahol tykadlá a napnul svaly, aby odradil prípadného útočníka. Kvapka trpezlivo čakala, dusiac v sebe radostný smiech a okolo slimáka
preletel bzučiac jeden starý, lenivý komár. Ten sa s úľavou uvolnil, vystrčil rožky a predtým než sa vydal ďalej na cestu, pohŕdavo - tak ako to robia slimáci -
opľul okolo ležiace kamienky. Ku komarovým ušiam doletelo len slabé pink.